zmysel pre spravodlivost

Vychádzam z drogérie, vyhŕňam si kapucňu, naťahujem rukavice a kráčam k zastávke autobusu. Spokojná s nákupom vkročím na most, ktorý sa klenie ponad rušnú cestu. Na tej sa teraz v špičke motorizovaní ponáhľajú „do hrobu“. A v tom zachytím ten pohľad. Pohľad zošúverenej drobučkej starenky, ktorá skromne stojí skoro v strede mosta a pred ňou malý umelohmotný pohárik. Na hlave hrubá sivá čiapka a vetrovka, v ktorej sa skoro utápa, je tiež sivej farby. Žobre. V tempe rýchleho kroku váham, či sa zastaviť a vytiahnuť zopár drobných. Je to len malý okamih, keď prechádzate okolo blížneho svojho, ktorý nemá také šťastie ako vy, že si môže spokojne vykračovať z nákupu. Malý okamih, v ktorom sa treba rozhodnúť, či aspoň takto pomôcť „zmierniť“ nespravodlivosť tohto sveta. Prechádzam okolo, míňam starenku a………nie! Neurobila som to! Nezastala som, nevytiahla zopár drobných a nepustila ich s cvengotom do bieleho pohárika! Predtým som to párkrát urobila pre iných, ale nerobím to vždy. Míňam starenku a od tohto okamihu sa jej tvár a pohľad, v ktorom sa zračí prosba zmiešaná s pocitom hanby, premietajú na vnútornej obrazovke môjho vedomia. Prečo? Prečo som nezastala a nedala jej tých pár drobných? Hnevám sa sama na seba, že som neprekonala uponáhľanosť a nepomohla. Koľkí takto prejdeme, doslova prefrčíme okolo týchto ľudí?! Do očí mi vyhŕknu slzy. Tak ako mnohokrát sa v mojej hlave vyroja myšlienky o tom, ako môže byť v živote takáto nespravodlivosť. Že jedny sa utápajú v bohatstve a druhí nemajú ani len na jedlo. Predstavím si prototyp ženy dnešných dní. Sexy postava, dokonalý make-up, handry podľa poslednej módy. Z nákupného vozíka, ktorý si pritiahne až ku kufru svojho auta, vyberá haldy nakúpených potravín a iného tovaru. Pribuchne kufor, zvrtne sa v lodičkách na vysokom podpätku, elegantne sa usadí na miesto vodiča, pribuchne dvere a odfrčí k svojej rodine. Hrdá a sebavedomá. Alebo skôr namyslená? Ja mám ďaleko od tohto prototypu, ale vôbec ma to netrápi. Netúžim mať tento „imidž“. A na prepravu po meste, do práce, mi stačí aj mestská doprava. Dokonca si myslím, že viacerým by mala stačiť. Vo väčšom meste by mala fungovať na úrovni a nebolo by treba toľko áut. Dokonca by som obmedzila počet áut v jednej rodine na jedno.
Ja som spokojná. V taške si nesiem kozmetiku – make-up prírodnej značky, jeden z tých lacnejších leskov, značkový šampón (využila som kupón na zľavu)…..pre niekoho niektoré z týchto vecí možno nie až tak dôležité. Pre mňa veci, ktoré do istej miery oživia môj život. Ja si ich môžem kúpiť! Ale šťúpla, zošúverená starenka si ich kúpiť nemôže! Nemôže si kúpiť ani len základné potraviny! V duchu rozmýšľam, aký je jej príbeh. Ako sa to stalo, že takto dopadla? Aj ona bola raz malé dievčatko, ktoré chodilo do školy, malo svoje sny a nádeje. A potom dospelá žena, ktorá neprestávala celý život po niečom túžiť. A teraz? Teraz žije takto!
Tí namyslení, sebavedomí, ktorým sa v tomto svete nad mieru darí, by povedali, namierili by na ňu prstom: „Sama si je na vine! Sama si to spôsobila!“ Nebrali by do úvahy možno tragické okolnosti jej života. Alebo by sa nikdy nepozastavili nad takýmto človekom. Lebo by si ho možno ani nevšimli. Ťažko vpúšťajú obrazy biedy a utrpenia do svojho nablýskaného dokonalého sveta. A asi ťažko by im vyhŕkli do očí slzy tak ako mne.
Celou cestou autobusom domov mi obraz zošúverenej, drobnej starenky neschádza z mysle. Prepadnú ma aj hrozivé myšlienky: „Čo keď sa ocitnem v podobnej situácii? Koľkokrát som čítala príbehy o tom, ako sa do podobných situácií dostali nielen ľudia z nízkych sociálnych vrstiev, ale aj vzdelaní a inteligentní?“
V duchu ďakujem tým, ktorí prekonali vlastnú uponáhľanosť a ich mince zacengali v bielom poháriku. A dávam si záväzok, že nabudúce sa pridám k nim aj ja. Aj keď tých pár drobných nevyrieši podstatu problému. Ale hlavne – myslím na všetkých tých, ktorých životnou náplňou je pomáhať týmto ľuďom. Pomáhať zmierňovať biedu a nespravodlivosť tohto sveta. Každý bojujeme na svojom poli!